Tvorba pre ZPOZ
Neutečieme pred láskou.
Na nežných krídlach beláskov,
cez ľahký závoj ružovkastých snov,
cez krehké skielka dotykov a slov,
cez nerozborné múry hradné
preletiac, na kvet srdca sadne –
neopakovateľná, zázračná.
Ako keď slnko cez mračná
rozleje všetok neba jas,
tak vznieti sa raz láska v nás,
aby s ňou v jeden svet splynuli dva svety.
Ona aj kamene premieňa na kvety,
priehrštím sype šťastie do dlaní.
A vy, dnes do jej chrámu pozvaní,
čo v očiach jeden druhému sa zrkadlíte
ako tie hviezdy v kvapkách rosy na úsvite,
vedzte o nej, čo dosiaľ neviete:
za to, čo dáva, žiada obete.
Lebo život nie je len nedeľa;
kto strastí všedných dní s ňou nezdieľa,
bez tieňov nezná cenu svetla.
Nuž teda, ak vás láska stretla,
verte v jej medovú, aj slanú chuť.
Ani pár ligotavých, zlatých pút
neudrží je za mrežami,
dokiaľ vy, dobrovoľne, sami
nedáte sa ňou uväzniť.
Nech láska ako zlatá niť
vedie vás labyrintom žitia,
nech odprevádza vás i víta,
nech vždy vás vedie jedným smerom.
Raz, na sklonku dní, podvečerom,
oknom spomienok v hmlistom opare
pohliadnite jej vďačne do tváre.
SVADOBNÁ
Ľahučký obláčik závoja
a pod ním slniečko úsmevu -
tak si ťa vždy budem pamätať.
V
pohľadoch neha a oddanosť,
v srdečnej krajine poklady,
ktoré si navzájom máme dať.
Slávnostný odev a v dušiach jas,
všetko je nádherne ružové -
láska aj kamene nadľahčí.
Doznieva víťazný menuet.
„Áno“ sťa motýlik z úst letí -
nastáva okamih najsladší.
Vezmi ma, milý môj, za ruku ,
novým dňom pôjdeme v ústrety -
buďme si navzájom zárukou.
Keď sa ti pozerám do očí,
môj pohľad v tvojom sa zrkadlí -
dôvera vyváži zlatý kov.
Keby sme naivne verili
na šťastie závislé od črepov -
náš zväzok nebol by pevný hrad.
Navzdory pochybným poverám
je jedna trvalá istota:
mať jeden druhého stále rád.
A ak sa čokoľvek prihodí,
taniere spoločne rozbité -
spoločne budeme zametať.
Ľahučký obláčik závoja
a pod ním slniečko úsmevu -
tak si ťa vždy budem pamätať.
V NÁRUČÍ CHRYZANTÉM
V náručí chryzantém tíško snívaš svoj večný sen,
obradnou sieňou znie Mozartovo Rekviem.
Na okná klope dážď, v slzách svet umýva si
tvár,
nad tvojím tichým snom žiadnu moc už nemá snár.
Záhradou kamenných náhrobkov raz tiež musíš prejsť.
Nad súhvezdím Orión je tvoj pálác plný hviezd.
Alejou anjelov svoj večný pokoj vyhľadáš,
do končín
nebeských zavedie ťa tichý dážď.
Osirel dom aj dvor, zrkadlá prikryl čierny flór,
v korunách starých líp zmĺkol vtáčí nežný chór.
Nad rakvou trúchli deň, smútkom klávesov mlčí tón,
slzavým údolím ozvenou sa modlí zvon.
Záhradou kamenných náhrobkov sám dnes musíš prejsť -
zvládnuť túto najťažšiu z tvojich náročnejších
ciest.
V náručí chryzantém tíško snívaj svoj večný sen,
éterom tíško znie modliace sa rekviem.
xxx
(Mnou poslovenčená americká pieseň „Letíme domov“,
ktorá bola spievaná na pohrebe 42 slovenských vojakov – obete leteckého
nešťastia. Na objednávku otextovaná ako pohrebná pieseň môže byť aj básňou).
ZÁZRAK ZRODENIA
Zapíšte do kroniky:
v tento neopakovateľný deň,
v mesiaci úplnku šťastia,
v roku najúrodnejšej z úrod
bola dobytá
brána života!
Víťaz prvý raz
pozdravil sa s lúčom slnka –
a jeho hlasivky
do zachrípnutia volali:
hurááá, hurááá, hurááá!
Narodil sa
Syn Človeka,
potomok lovca mamutov,
praotec vesmírnych cestovateľov,
zázračné dieťa matky Prírody.
Všetko sa začína odznova:
savčí pud hladu,
lezenie po štyroch,
po dvoch,
preteky
otázok,
objavenie
abecedy,
prvý krok do neznáma...
Vyveste zástavy plienok!
Rozsvieťte krištáľové lustre nádeje!
V belostnom
obláčiku čipiek,
v kolíske
vystlatej láskou
leží
JUBILANTOVI
Čas naveky je pánom
nečujných sekúnd: tik-tak-tik...
Hodiny
nie sú nemé –
ich
nepočutie je len zvyk.
Možno
sa nám len sníva,
že osemdesiatpäť už máš –
kedyže
si to stihol,
svieži
a vrtký starkí náš?
Či
zaslúži si život
oslavný
veniec z vavrínu? –
či
jeho strmé skálie
osudu
dávať za vinu?
A ktože
by aj skúmal,
či
vinný je, či bez viny,
ak
nám bol Bohom daný
dar
osobitný, jediný.
Človek
sa zrazu nájde
vo
svojom vlastnom obraze,
keď
s ozvenou znie: „Živjó!“ –
voňajú
ruže vo váze...
Čas
– čo chce, to si robí
v človečom
srdci nestálom
a tebe
nezostáva,
než
pomeriť sa s reálom.
Nuž,
čo ti máme želať
k tomuto
významnému dňu? -
keď
s tebou prichodí nám
osláviť
chvíľu nevšednú.
Kiež
úsmevom si dlho
liečiš
zub času boľavý,
príjemné,
dobré ráno
nech
každý deň ťa pozdraví,
kiež
v trápeniach ťa chápe
tvoj
strom, dôverne bútľavý,
nech
jar ti porozsýpa
pod
nohy zlaté púpavy
ešte
veľakrát v žití.
A nech
sú láskou pretkané
najjednoduchšie
slová:
nech
sa ti nič zlé nestane!!!
MANON ROKU 2000
(úryvok)
Už dávno krehkú romancu
napísal o nás istý abbé:
mne išlo najviac o šancu
a tvoje putá boli chabé.
Môj štýl sa s tvojím nekryje -
ty si vždy býval v cnostiach kanón -
odvážny rytier des Grieux,
a ja som ďalej slabá Manon.
Ó Manon, Manon, Manon z Arrasu -
príbeh ma nevaroval zavčasu,
životom mrhala som za čačku,
až myška zmenila sa na mačku,
začala loviť rôznych Duvalov.
Však po stretnutí s láskou bývalou,
keď kostlivec už zuby vyciera,
viem, koľko váži srdce rytiera.
O vášni sladké marivá
ma stále v tvojich očiach mätú,
ja som len Manon márnivá
a ty ma vidíš ako svätú.
Už dávno nie som tá istá -
zneuctíš oltár ružou planou.
Čas láske pascu nachystá,
do ktorej vletí slabá Manon.
Ó Manon, Manon, Manon z Arrasu -
príbeh ma nevaroval zavčasu,
životom mrhala som za čačku,
až myška zmenila sa na mačku,
začala loviť rôznych Duvalov.
Však po stretnutí s láskou bývalou,
ked kostlivec už zuby vyciera,
viem, koľko váži srdce rytiera.
ZRELÝ VEK
Všetko, čo je, podlieha
času,
tak bolo a vždy bude
tak.
Fašiangy pochovajú basu
a v pôste nevrzúka
slák.
Aj bez toho sa vesmír krúti,
tak či tak krútime sa
s ním.
Kto za úletom leta smúti,
rúha sa bielej kráse zím.
Čas preplával aj našu rieku,
do ktorej dvakrát nevstúpiš.
Ak sme sa našli
v zrelom veku,
z búrlivých výšin
v nemú tíš
uzavrieť sa nám neprichodí –
nezhasla ešte túžba
v nás
vidieť, jak deň sa za dňom
rodí,
velebiť jeho večný jas,
ako sa na slnečnej točni
prebúdza na jar naša zem.
Byť na nej ešte užitoční –
vnúčatám - vďačnej téme tém -
s rozprávkou aby
zistili sme,
ako sa ešte vieme smiať!
Neberme zrelý vek tak prísne
–
šach ešte neznamená mat.
Aj vtedy, keď sa zjesenieva
je veľa pekných záujmov,
keď s ústami aj srdce
spieva,
pre pohodu je zárukou.
Niekde sa nájde háčik,
dlátko,
čo vedia krásu vyčariť;
s priateľmi posedieť si
krátko,
v záhradke medzi kvetmi
sniť.
Tu bylinkou nás lúka láka
na chutný medovkový čaj,
k prechádzke cesta
krivolaká
je užitočná obyčaj.
Kiež sa nám kdesi
v dialnej diali
svetielko vďaky mihotá
za to, že zo seba sme dali
ďalším štafetu života.
Neberme zrelý vek tak vážne
–
šach ešte neznamená mat.
Nech ešte veľa dní sa zažne
každému, kto má život rád.
BALADA O ŽENE
Zvädol
už jej známy obličaj usmiaty,
vyschli
za oknami červené muškáty,
marec,
tuhou vôňou miazgy nasýtený,
nevošiel
jak predtým medzi štyri steny
s kytičkou
snežienok. Sedí v izbe sama,
vôkol
mäkké ticho, keď vtom výkrik: mama!
z obrázkov
na stene ozval sa trojhlasne.
Akoby
sa z prózy preniesla do básne,
spomienky
mladosti v očiach jej ožili,
akoby
nevädze rozkvitli v obilí.
Sťa
by ju objali slabé detské rúčky,
na
tvári tvárička horí od horúčky.
Ktoréže
z nich zasa život na vlásku má?
Výzor
svojich detí nepokojne skúma.
A zas
ako z driemot oči pretiera si,
odhŕňa
si z čela snehobiele vlasy –
album
jej spomienok vekom už dožíva -
všetky
farby sa jej zlievajú dosiva.
Svet,
ako sa krútil, strhol i jej deti.
V štyridsiatom
štvrtom padol jej syn tretí –
nad
hrobom ju za ňu hora poláskala.
Zostala
tu sama ako holá skala.
Marec,
tuhou vôňou miazgy nasýtený,
nenechaj
tú ženu zabudnutú v tieni!
Pošli
za hrsť lúčov ako zlatá priadza,
starenke,
ktorá už z domu nevychádza.
Ako
jadierka z jablka,
z ktorých
raz stromy narastú,
ako
korálky na krku
usmievajú
sa na nás, tu
a svetielkujú
očami
neprebádaným
priestorom.
Čas za siedmimi horami
poďakoval
sa nestorom,
že
vymysleli šlabikár –
zvesť
o Eme a o mame -
ten
prvý školský, krásny dar,
čo
všetci dobre poznáme.
Násobilku
sa učiaci –
o centimeter
múdrejší
nad
prvákmi, sú druháci.
Aj od
prvákov hlučnejší,
na päty
šliapu tretiakom.
A tak
svet kráča dopredu,
až k nebotyčným
vežiakom.
Raz
dnešné deti dovedú
svet
k rozumnejším zákonom,
len
ak sa budú vzdelávať,
ak budú
vedieť viac o ňom.
Je
málo, mať len seba rád.
Vzájomne
si nám treba ctiť
každého,
kto je statočný,
kto
pre spravodlivosť má cit.
Sám
na seba byť náročný,
nie
na cudzom sa chrbte niesť –
to
je predpoklad slobody,
to
je aj zákon večných hviezd.
Niekto
z vás možno obrodí
ten
smelý odkaz Verneho
a bude
ďalší astronaut,
aj
biele spraví z čierneho.
Môže
byť schopným majstrom áut
alebo
slávnym lekárom,
čo
ľudstvo zbaví všetkých pliag.
A keby
bol aj pekárom –
v čomkoľvek
môže vynikať
a riešiť
dnešné záhady.
K úspechom,
ktoré dosiahne,
Základnej
školy základy
so sebou
všade potiahne!
VIERKE SEDLÁROVEJ
Príroda, hýriaca farbami jesene,
chcela by pozdraviť tento deň
sviatočný.
Ako rok má svoje obdobie vznešené,
aj život človeka prechádza do fázy,
keď sa už ocitá na prahu podzimu,
čo ako zrkadlo tvár jeho zobrazí.
Čas všetko podčiarkne, spočíta, zúročí,
zhodnotí, odtajní. Za mnohé odmení
aj Teba, Vieročka, pri entom výročí.
Ktože by počítal každučký letokruh,
pre vrásky na tele kupoval mikroskop?
Žena vždy toľko má, koľko chce mať jej
duch,
určujúci jej vek, jej esprit, sviežosť,
vzhľad.
Elixír mladosti je v ľudskom
aktíve –
o tom vie najviacej zázračný
prstoklad,
v ktorom sú zakliate hudobné
poklady.
Ge-kľúčom vstupuješ do siene muziky.
Nie iba klávesy tvoj pohľad pohladí,
aj nás vždy úprimne po srsti poláskaš,
vďačne nás vovedieš do sveta umenia,
ktorým tiež bohatneš, čím viacej
rozdávaš.
Čím sa Ti odvďačiť v tej chvíli
nevšednej?
Patrí Ti najkrajšia ružová kytica,
pretože Ty si tiež ružou,
čo nevädne.
R E K V I E M
V údolí, kde snívaš večný sen,
ozvenou znie vrúcne rekviem –
odpusť nám v tej chvíli príval viet,
keď sa náš bôľ musí vyvravieť.
Priezračnom jak bielou alejou
mávajú ti krídla anjelov,
nemusíš tmou blúdiť krížom-kráž,
výslnie už v Božom dome máš.
Čierne vtáča spieva tvojim snom,
smutný nápev núka klávesom,
krehkú krásu kvetov spálil mráz,
nesmrteľná hudba spája nás.
V údolí, kde snívaš večný sen,
ozvenou znie vrúcne rekviem –
v tieni slov, keď kvíli tónov pár,
vesmír v slzách umýva si tvár.
DARINKINE DARY
Raz ma čas zoznámil s nezvyčajnou ženou,
nad svetské márnosti múdro povznesenou.
Len jedno srdce má a dve čisté dlane –
pomáhať iným sú stále nachystané.
Zväčša si aj dobré slovo ľudí získa,
nuž som do života nazrela jej zblízka.
Vraj už odmalička túžila byť mamou,
a na cudzích svadbách, pred oltármi chrámov
ako nevestu si seba predstavila.
Roky utiekli a z myrty veniec vila.
Dva razy sa jej tá túžba splniť mala,
po dva razy s milým pre oltárom stála.
A keď prvá dcérka, Zuska, na svet prišla -
na svoje materstvo bola hrdá, pyšná.
Zuzana, Mária, tretia Katarína
rastúc ako z vody, je vraj každá iná,
ale všetky majú k sebe dobré vzťahy.
Keď už štvrtá, Mirjam, prekráčala prahy,
Šimonko s Matúškom - šikovné dvojčatá
mamičke priniesli srdiečka zo zlata.
Andrejko v najmenšej postieľočke spinká,
v rodine ho majú ako Benjamínka.
Vraj kdesi nad mestom bocian zasa lieta...
Že by Benjamínkom bolo ôsme dieťa?
Veď vždy túžila mať viacej vlastných detí,
aj tak ich ubúda rokmi vo svojeti.
Ale žarty nabok! – sedem dní je v týždni –
každodenný chlebík je náš prvý blížny.
Rodičia sú ako pracovité včielky –
malí jedia chlebík, zakiaľ srdce veľkí.
Ak je spoľahnutie na rodinné vzťahy,
deťom bude stále vlastný domov drahý,
aj keby skutočnosť bola aká krutá.
Nieto medzi ľuďmi nad rodinné putá!
Rodina vždy bola útočiskom naším,
preto nám rodinu zveľaďovať načim.
Rodina vždy bola základom národa.
Kiež nášmu národu viac detí Pánboh dá,
a Tebe, Darinka, z láskavých slov dary.
Nech sa Ti v živote stále dobre darí!
RODINNÉ PUTÁ
Čím by sme boli na tom svete bez lásky? –
nad suchou trávou vysmädnuté belásky,
ani potuchy nemajúce o kvetoch...
Pre koho by tú nežnú krásu stvoril Boh?
Sú toľké lásky univerzom
stvorené!
Strom ľúbi svoje koruny, aj korene,
nenechá svoje plody dozrieť pre seba,
ich rozdávanie iným, to je veleba!
To jeho tiene poskytujú úľavu,
a v trápeniach aj spovednicu bútľavú –
s čím sa jej zveríš, ani vánku nepovie,
aj pre potomstvo každú obeť priniesť vie...
A tak nám neraz, v bezradnosti prichodí,
zobrať si príklad ponúkaný z prírody.
Aj ľudský rod má v pokoleniach rodostrom,
každý z nás patrí k jeho platným častiam
trom:
v predkoch nás pevne uzemňujú korene –
po génoch svoj rod poznajú, aj po mene.
Koruna najmä spolieha sa na vnukov –
aby jej boli pre budúcnosť zárukou.
My, medzi nimi, sme ako ten mocný kmeň.
Nech teda rody košatia do nových mien,
čo v súdržnosti čeliť chcú zlým víchriciam.
Človek tiež nemá v šírom poli zostať sám,
vo vetrolamoch nech si nájde oporu
a v nepohode opiera sa o horu –
jak ľudia s ľuďmi, tak sú hory s horami,
tak, ako brehy ľúbené sú vodami,
tak s dedovizňou držať by mal ľudský rod,
pokoleniam tu nechať rozsvietený knôt -
ak chce prežiť sám, nech aj iných nechá žiť,
lásky k svojeti nech sa nevie sa nabažiť.
Ak sa vymaní raz z rodových pevných pút,
vo svete šírom chce nájsť bezpečnejší kút,
možno dokáže
na krátky čas si ho nájsť.
Len zavše, vo sne prikradne sa k nemu vlasť,
kde rodný, starým šindľom plátaný stál krov,
kde vítajú ho kytkou zo slovenských slov.