Čaro zimného večera
(Súbor: Čaro petrolejky)
ČARO ZIMNÉHO VEČERA
Deň po Troch kráľoch sotva sa rozvidnilo, mama pred otca položila na kuchynsky stôl chlieb, panvicu s praženicou a pollitrový hrnček horúcej žitnej čiernej kávy. Otec sa chvatne naraňajkoval, obul si vysoké kožené kapce, kombinované súknom, čo si nedávno ako obuvník sám ušil. Naobliekal sa ako do fujavice, navrch si navliekol starú obdratú barančinovú vestu a na hlavu si nasadil čiapku zo zajačej kožušiny. Do jedného vrecka si pripravil hrubé palčiaky a do druhého v uzlíku chlieb s masťou a cibuľou.
Vonku ho už čakali jeho dvaja mariášoví kamaráti – každý v podobnom výstroji. Ich výzbroj tvorili veľké prepravné sane, po stranách s vysokými klanicami. Do saní sa sami zapriahli k dlhšiemu oju s pripevnenou sekerou a cez plecia si prehodili lano z hrubého konopného povrazu. Takto isto sa vyzbrojil aj náš otec. Dívali sme sa za nimi, kým všetci traja nezabočili za roh ulice, ktorá viedla cez polia k lesu.
Jeden z kamarátov na správe panstva pre všetkých troch vybavil povolenie na zber odpadového dreva, za ktorý bolo treba zaplatiť vrchnosti desať korún.
Teplomer sme nepoznali, nevedeli sme, koľko stupňov by ukazoval, ale mráz štípal líca a vykrúcal nos ako dakde na Sibíri.
Kdesi, ešte veľmi ďaleko duniaca vojna, sa v našom kraji zatiaľ prejavovala iba nedostatkom potravín, najmä múky, ktorú štát, pod nátlakom útočnej nemeckej armády vyvážal na front. Ľudia žili iba z toho, čo si sami dopestovali v záhradkách a na poli.
V tom roku bola zima dosť krutá a čo chudobnejší ľudia, trpeli aj nedostatkom paliva. V šporákoch a pieckach sa kúrilo výlučne drevom – uhlie bolo vtedy ešte prepychom a o plyne nikto nič nevedel. Kto nemal kúsok vlastného lesa, bol odkázaný na nákup dreva v miestnom majeri. Vysušené bukové, dubové či agátové drevo bolo veľmi drahé. Za poplatok si však ľudia mohli zadovážiť pri rúbaní lesa osekanú haluzinu. Mali sme jej za šopou zo dve fúry. Mrazy však udreli už uprostred jesene a do nového roku sme museli vyrúbať aj staršie ovocné stromy, z ktorých drevo veľmi horieť nechcelo, v šporáku iba syčalo a veľa tepla nevydávalo.
Keď sa už aj staré stromy minuli, ako mnohí iní, aj otec každý deň zapriahal „koňa v sebe“, aby nás zásobil aspoň surovou a mokrou haluzinou a vyklčovanými starými pňami.
Cez deň svietilo zubaté slniečko a zmierňovalo ostrosť mrazu, bolo však isté, že len čo zájde za Inovecké pohorie, mráz svoju silu vyskúša na tých, čo sa z rôznych príčin museli pohybovať vonku.
Po obede, keď sme zjedli kvakovú polievku a fučku, pomastenú od jesene ušetrenou husacou masťou, podchvíľou sme vybiehali na priedomie, raz mama, raz niektorá z nás, dievčat a vyzerali sme spoza rohu ulice, či ešte nevidno z diaľky sa vlečúcu trojčlennú karavánu.
Keď ani do tretej hodiny chlapi neprichádzali, mama sa strachovala, či ich, nebodaj, neprepadla svorka vlkov - krutá zima aj zver začala zaháňať bližšie k ľudským obydliam.
„Ba či tam niekto z nich úraz neutrpel, či si unavení nesadli na pne, aby si odpočinuli a mráz ich neuspal?“ – mamina obrazotvornosť a životné skúsenosti ju znepokojovali. Navarila do dvoch litrových fliaš šípkového čaju, osladila melasou a zabalila do hrubšej vrstvy starých hábov. Nechala nás obliecť do dávno nenosených zimných kabaníc po kadekom, na hlavy nám uviazala teplé vlniačiky po babke a pod kabanice obom na hruď pripevnila fľašu s horúcim čajom. Kabáty pozapínala a podviazala špagátom, aby fľaše nevypadli. Takto vystrojené nás poslala v ústrety otcovi a jeho kumpánom.
Brodili sme sa poľom zaviatym snehom až po kolená, ale na hrudi nás príjemne zohrieval čaj vo fľašiach a my sme zasa svojou energiou udržiavali jeho teplotu. V poli sme nestretli ani živého tvora, počuť bolo iba vržďanie snehu, kde-tu vrany zakrákali a čerstvé stopy rýchlych zajačích labiek nás posmeľoval, že nie sme v bielej šírave samé iba my dve.. No, čím viac sme sa blížili k lesu, začala sa nás zmocňovať stiesnenosť nie len z obáv o stále nezvestných a meškajúcich „troch kráľov“, tentoraz od severu, ale aj z náhleho sa zmrákania, ktoré aj v riedkom agátovom lese čoraz viac uberalo oblohe na jasnosti. Aj strach z možného stretnutia sa s divou zverou či lesnou mátohou nás podchvíľou zastavil, načúvajúc každému šuchotu a vzdialenému buchotu. Len po ľudskom, hoci aj vzdialenom hlase, ani známky. Napriek tomu, čo aj pomaly, pokračovali sme šmykľavým chodníkom hore vŕškom agačiny. Nohy nás už poriadne oziabali aj v topánkach podšitých zajačou kožušinou.
Keď už strach začínal byť mocnejší než vedomie povinnosti a začali sme pomýšľať o bezúspešnom návrate, zrazu sme zachytili mužský hlas. Postupne sa hlasy začali približovať, až sme rozoznali energický otcov pokrik: „Nespúšťaj sa po prostriedku zľadovateného chodníka a brzdi okrajom, kde je hlbší sneh!“ O chvíľu sa spoza zákruty vynorilo za sebou troje saní, do vrchu naložených hrubšími i tenšími konármi víchricou pooblamovaných stromov Na reťazami upevnených haluziach boli povrazom pripevnené vrecia s rozrúbanými klátmi zmrznutých pňov.
Ťarcha nákladu nebezpečne hnala sane dolu kopcom, chlapi sa mali čo zapierať podkovičkami na opätkoch a cvokmi na podrážkach, aby ich sane nezvalcovali pod seba a nedochrámali ich. Pre nás dve so sestrou to bol pohľad hrôzostrašný. Objali sme sa a nahlas sme vzývali všetkých svätých, aby ochránili našich borcov pred najhorším.
Už sa začalo celkom stmievať, keď sa našim hrdinom dňa podarilo pristáť na rovinke pod lesom. Ani si nás nestihli všimnúť, až keď sme vzrušené
pribehli ku nim a podávali im zo záhrenia fľaše s ešte dosť teplým čajom. Veď boli z celého dňa viac vysmädnutí než uzimení.
Ako ich v rozbehu dolu brehom sane div nezadlávili, tak po rovine museli chlapi vynaložiť nadľudské úsilie, aby náklad mokrého dreva utiahli. Tváre vo vetre a mraze im omŕzali, ale pod kabanicami im po chrbtoch cícerkom stekal pot. Nebolo radno zastavovať sa kvôli odpočinku a vystavovať sa nachladeniu.
Otec celý zmorený, vo dvore za šopou zhodil zo seba lano, ktoré mu už aj tak poriadne odrelo plece a upratanie dreva nechal na ráno. Nebolo mu s nami do reči. Dovliekol sa do kuchyne a tak ako bol, zrútil sa na kuchynský diván. Mama z neho vyzliekala mokré háby a kapce, aby sa čím skôr v suchom a teplom ošatení rozohrial.
Z rúry šporáka príjemne rozvoniavali pečené zemiaky so šupkou, ku ktorým mama každému z nás na tanier nakrájala po kúsku slaniny, aby sa zemiaky dolu hrdlom ľahšie kĺzali. V zimných mesiacoch sme k takémuto jedlu nemávali kyslé mlieko – obe kozičky boli kotné, mlieko nám nedávali. Kým sme večerali, nad stolom bola naplno rozsvietená petrolejová lampa, ale po večeri mama knôt stiahla na minimum. Petrolej bol drahý, bolo treba s ním šetriť. Do šporáka poriadne naložila dreva, ktoré sa pod ním sušilo a otvorila jeho dvierka. Zo šporáka sálalo príjemné teplo, žiara ohňa rozliala po obývacej kuchyni intímne svetlo a vytvárala príjemnú atmosféru.
Všetci sme si posadali k šporáku do polkruhu, niekto na stoličky, mne sa
ušlo na stolček, ktorému sme vraveli šamrlík. Otec si pritiahol šusterskú trojnožku. Jeho tvár, vyštípaná mrazom a ožiarená ohňom zo šporáka sa podobala tvári indiánskeho náčelníka. Hlavou opretý o stenu, únavou o chvíľu zaspal s otvorenými ústami, pričom odfukoval a chrapkal. V ten večer zostal s nami, hoci inak rád zašiel do neďalekej krčmy, kde pri jednom malom pive s kamarátmi hrával päťhalierový mariáš.
Náš päťročný brat, schúlený v maminom náručí tiež sladko zaspal a tak ho mama uložila do postel v prednej izbe. My tri - sestry s mamou sme si potichu rozprávali zážitky dňa zo školy, alebo rôzne počuté či zažité príbehy.
Okrem nás po kuchyni sa pohybovali tajomné tiene, ktoré napodobňovali naše pohyby. Raz vyskakovali, raz sa plazili nad zemou alebo rozhadzovali rukami. Schválne sme nimi na stene formovali zajačiky, holúbky, ale aj somárske uši nad hlavami navzájom ako v tieňovom divadle.
O deviatej hodine zazvonil mamou natiahnutý budík a to bol signál, aby zatvorila dvierka šporáka a znovu naplno rozsvietila knôt na lampe. Odostlala postele v jednej aj druhej izbe. Rodičia, keď mama opäť stiahla knôt a fuknutím do cylindra lampu zhasla, odišli do prednej izby. V zadnej, kde sme spávali my, dievky, nebola žiadna piecka. Líhali sme si pod ťažké periny ako pod ľadové balvany s horúcou, do handry zabalenou škridlou. So staršou sestrou sme spávali v tej istej posteli, zababušené do širokej periny. Chvíľu sme si ešte šušotali a chichúňali sa. Ale splň mesiaca zrazu rozhrnul závesy snehovej chmáry, ostro si na nás posvietil, akoby nás chcel napomenúť: „Dosť bolo rozkoše, vy malé čarodejnice! - ráno zmeškáte do školy.“ Potom sa aj on uložil do nebeských perín a za ním aj náš rozprávkový domček. Schúlený pod košatými storočnými lipami, pod bielym príkrovom, akoby zasypaný páperím z anjelských krídiel, ponoril sa do pokojného spánku.
Katarína Hudecová
Komentáře
Přehled komentářů
mam vase basnicky a pribehy velmi rada aj ked som len šiestačka poezia a proza ma zaujima vaše texty mi uz vela krat pomohli v roznych sútažiach
romantika detstva
(anna, 12. 5. 2008 4:06)O detstve sa sníva sladko. Či človek chce a či nie, vždy skĺzne do romantiky. Lebo mocný, milosrdný Čas vymazal všetky zlé spomienky a ostali iba tie krásne, na rodičov, zasneženú dedinu, na čas vianočný-čas pokoja. Lebo iba pokoj a zdravie si želá každý z nás, ktorým nasypal Čas sneh do vlasov. Krásna poviedka.
vdaka
(nalynka1234, 5. 2. 2009 19:53)