Poviedka - Vianoce v Paraguay
VIANOCE V PARAGUAY
Strýčko
Polka, náš sused, bol veselý a dobrý človek. Nik v dedine by o ňom nemohol
povedať, že sa niekedy s niekým pobil či povadil, odoral niekomu brázdu alebo zo závisti urobil ujmu na cti. Za ženu si zobral dievku cezpoľnú, vari
až z piatej dediny, ktorá mu nikdy
neporodila syna či dcéru. Napriek tomu žili v manželskej zhode a pokore.
Spoločne
obrábali tri kúsky poľa pre vlastnú poživeň a pre dve kravky s teliatkom, aj prasiatko "na
primastený strovy", ako strýčko
zvykol hovorievať. Mali na vtedajšie pomery celkom primeraný dom s predsieňou, kuchyňou a izbou,
komorou na uskladnenie potravín
a krmiva. Na konci domu bola maštaľ, kde často našli útočisko rôzni
žobráci a pocestní, putujúci z dediny do
dediny.
V letných
mesiacoch strýčko popri práci na svojom poli chodil denne pásť kravy na lúku pod horou. Tam sa
s ním stretávala najmä mládež, kam chodievala za tým istým účelom. Mladí
sa okolo neho mali práve pre jeho veselú
povahu a radosť z rozprávania rôznych prežitých alebo prečítaných príhod. Strýčko si požičiaval
knihy a za zimných večerov rád čítal. Z toho vyplývalo, že nad priemernými dedinskými ľuďmi svojimi
vedomosťami tak trochu vynikal.
Ale, ako
sa vraví v prísloví, niet domu bez dymu. Aj tu bolo niečo, čo z času na čas chcelo silou-mocou
zachmúriť čisté nebo nad ich domom aj
dvorom.
V tom čase
tridsiatych rokov veľa ľudí zo Slovenska bolo nútených opúšťať svoj rodný kraj a vyberať sa za chlebom do šíreho
sveta. Potom chodili do dediny listy, ako sa kto kde má, niektorí sa aj vrátili s úsporami a prikúpili poľa,
postavili lepší a krajší dom, a tak
príklady zvádzali ďalších a ďalších.
Aj
strýčkovi Polkovi sa zrazu znevidelo, že to, čo doma dorobia, aj skonzumujú, nikdy sa im nič
nepodarí ušetriť na staré kolená a
nepredvídané udalosti. S pribúdaním rokov navyše začal pociťovať krivdu, že nemajú potomka. Aj
rozmýšľal osvojiť si dieťa zo sirotinca,
ale najprv by bolo načim niečo nagazdovať.
Po
dedinách chodili rôzni agenti, ktorí lákali ľudí na výhodné práce do zámoria. Tak prišiel jeden aj k
strýčkovi a najveselšími farbami mu
vymaľoval možnosť rýchleho a dobrého zárobku na plantážach až kdesi v Paraguay. Agentovi sa aj podarilo nasadiť mu do hlavy červíka, takže tento podchvíľou
aj tetku Anču presviedčal, aby dali dom
a role do árendy a skúsili sveta, tak ako iní. Ale kdeže, tetka okrem rodnej obce a dediny, do ktorej sa vydala, nikdy nikde nebola. To nie ako
strýčko, čo si svoje užil cez prvú
svetovú na Piave a len-len že vyviazol s hlavou na krku. Nechcela o tom ani počuť, nebola s ňou reč.
Táto pracovitá, ale málovravná žienka ani cestou z kostola sa s nikým nezastavila, nemala si čo s kým povedať, jej
svet bol ich dom a dvor.
Čo ako bol
strýčko človek poriadny, dva-trikrát do roka sa mu prihodilo, že napríklad cestou z jarmoku
zašiel iba nevdojak do krčmy, odkiaľ už
málokedy vedel, ako sa dostal domov.
Tetka, aby
jej bolo veselšie, zobrala si k sebe zo svojho rodiska vlastnú, ovdovenú a tiež bezdetnú sestru, ktorá u nich
pomáhala okolo domu, roličiek a hydiny.
A strýčko, keď si vypil a vrátil sa z
krčmy, vyhnal na ulicu obidve, pričom im vykričal, že porozhadzovali všetky peniaze, ktoré boli
usporené na "šífkartu" do
Paraguay.
Tetka Anča, aj keď nebola tvorom
spoločenským, veľmi sa vedela smiať z
každej, aj menej veselej veci. Najviac jej bývalo smiešne, ako sa strýčko vedel zrichtovať,
smiala sa jeho kreáciám a rečiam z
opice, až sa chytala za brucho.
Stalo sa to práve vo vianočnom čase, keď
sa pritrafil kupec na pekné, dobre
odchované teliatko. Pľasol si so strýčkom do dlaní, teliatko naložili a uviazali na voz a –
samozrejme, bolo treba vypiť oldomáš,
dať niečo zarobiť aj miestnemu krčmárovi. Tetka veru dlho vykúkala z okna, ale strýčka nikde. Aj
knôt vyčistila, cylinder vyleštila a
zapálila petrolejku, aj hríbovice navarila a opekancov s makom nachystala, len strýčka nebolo. Spolu so sestrou raz jedna, raz druhá vybehli na
ulicu, či sa niekde neozýva z takých príležitostí známa strýčkova
pesnička: „Zakukala kukulenka na čerešny...“ Ale veru dlho nič, ani strýčka, ani „kukulenky“. Iba
koledníci, ktorí už popod oknami spievali a brechajúce psy sa ozývali v tom tichom svätvečere bez snehu, v hustej
hmle. Pre každý prípad predvídanej pohromy sa veru i pomodlili, zjedli hríbovicu a keď sa chceli
pustiť do opekancov, zrazu začuli vrznúť
bránku. Ani sa im nechcelo veriť, že takto potichu by mohol strýčko prichádzať z krčmy. Vzápätí čosi zašramotilo na podstení. Tetka najprv
vypustila z dvier psa Mura a potom
vystrčila hlavu - a uvidela obraz biedy: strýčko - dováľaný, zablatený vo dverách ledva stál na
nohách.
"A
ty, strašillo do maku, čo vykúkaš?! Už si mala byt spakuvaná o chvílu ideme," vrútil sa do kuchyne a
vidiac švagrinú, rozkročil sa, ako sa na
gazdu patrí, ale neudržal stabilitu a zvalil sa na zem ako vrece zemiakov. Zo zeme na švagrinú
spustil spŕšku výčitiek:
"Tak ty ma budeš ešte aj sácat na zem za to,
že ty dávam strechu nad hlavú a že ma tu
celý rok vyjídaš?! Prac sa tam, odkál si prišla! Já vám obidvom ukážem , vy jalovice, čo ani len tela na svet neprivedú!"
Pohľad na
strýčka a bľabotavé vyhrážky tetku a jej sestru náramne rozosmiali, čo strýčka ešte viac rozzúrilo.
Schytil na podstení brezovú metlu s
dlhou rúčkou a vyhnal obe ženy z domu, ale i z dvora. Tie už takéto strýčkove exhibície poznali, a tak sa iba spoza plota pozerali na to divadlo a smiali
sa, až im od smiechu po tvári slzy tiekli.
"No
čo sa smejete a beháte okolo plota? Len behajte, možno sa volakerá aj nabeháte. Tela som predal, aspom
bude druhé."
Potom sa prihováral už len
psovi: "Vidýš, Muro! Tela som predau, penáze mám, už móžeme it do Paraguja." Takto nazýval krajinu svojich snov, tak sa mu to exotické slovo
ľahšie vyslovovalo. Potom si rozkročmo
sadol na metlu a začal na nej rajtovať po dvore, pošibával ju prútikom, zakopával o kamene, balancoval a pritom volal: "Héha, héha, Paraguja,
Paraguja, budeme prestupuvat na šíf.
Muro, ty hybaj prvý!" - a len-len, že nespadol do hnojnice, ktorá za chlievmi vytvárala malé smradľavé
jazierko.
Keď
sa už takto dostatočne narajtoval, zašiel do maštale, kde sa ospravedlnil
kravám za to, že im zobral teliatko. Chvíľu ešte nadával, hundral si pod nos, až zostalo
ticho. To bol signál pre obe tetky, že
sa už pokojne môžu vrátiť domov, aby sa zohriali a preobliekli, lebo práve prvý raz zvonili na
utiereň.
Keď sa strýčko Polka vyspal z opice,
prebudil sa v kravskom ;válove, krotký
ako Jezuliatko v jasličkách. Zviechal sa, zhruba oprášil zo seba zvyšky sečky, pohľadal v maštali svoj umastený klobúk a došuchtal sa do kuchyne,
akoby sa nechumelilo.
Tetka Anča
si splnila svoju povinnosť: nakrájala na tanier slaniny, cibule a dobrého domáceho chleba, naliala do pollitrového hrnčeka čiernej "žitnej
kávy Oveky", a život prehodil výhybku do svojich starých, vychodených koľají.
Ale tie
koľaje strýčka Polku nikdy nezaviedli do Paraguay, ktorý ho mátal vtedy, keď výnimka potvrdila
pravidlo a nepočítané mierky pálenky mu
prepláchli dlhším pôstom vyschnuté hrdlo.
Komentáře
Přehled komentářů
chlieb nás každodený da
a ja
(nelka, 19. 2. 2011 22:32)ahoj volam sa nelka a do skoli potrebujem basen a prozu velmi vam dakujem pomohli ste mi ...... dakujem
Re: super
(anna, 12. 5. 2008 4:01)Dnešnému čitateľovi sa zdá každý text dlhý. Nemá, pobláznený dobou, "sitzfleich". Nevie sa zahĺbiť, sústrediť, nevie si pestovať trpezlivosť. Na to je dobrá joga.
chlieb náš každodeni
(miriama, 9. 11. 2011 18:09)