Výber z knihy NEBOBELÁSKY
VÝSLUCH
Pýtam sa Noci:
„Kdeže si bola vodne?
Máš ufúľané
sukienky svoje spodné.“
„Keď som si myla
nožičky v rosnom ráne,
púpavy zlaté
peľ prášili mi na ne.“
„Vraj v kroví mračna
s mesiacom videli ťa.“
„Zablúdil, tápal:
zmráka sa či už svitá?“
„Brilianty hviezd
to s ním si postrácala?“
„Neslúchala som,
keď hora vajatala,
že spoza skaly
bujarý Deň sa vkráda.
Ním očarená,
dôverčivá a mladá
po objatiach som
usnula v jeho lone. Poklady moje!
Deň pripravil ma o ne.“
„Nedbajka jedna!
nerada a či rada,
chmáry-nechmáry,
večer ich pôjdeš hľadať!“
LETNÉ ÚLETY
Čo by som chcela? –
neveľa:
aby už bola
nedeľa
a kúsok miesta
v prírode.
Uvelebiť sa
pri vode,
hovieť si
v mäkučkom lone
rumančekovej vône,
a tak poležiačky
oddať sa letu,
s rozkošou vnímať,
ako mi pletú
ihlice lúčov
hnedú pleť –
a kvetné slová
vence viet.
NEBOBELÁSKY
Tajnosnubne klíči
kvet nebobelásky –
neopätovanej
platonickej lásky.
Jeho živnou pôdou
je bujná predstava.
Okom odhalený
chradne, rásť prestáva,
na prudkom výslní
do seba schúli sa –
čo nesmie na scénu,
zacloní kulisa.
Pod kameňom srdca
v chránenom území
ešte aj za hrobom
rozváňať bude mi...
Vpletám vás do venca,
platonické lásky,
zásadou zakliate
na nebobelásky.
Prelúdium
Nebo sa oblieka do oblakov –
v predtuche zimy
zemi tiež na kožúšok šetrí
(aj nás sa zima opýta...).
Čoskoro
sýkorky zaklopú na okno.
Budeme doma?
Domov si nás užije.
Aj kuričom pridáme
na váženosti.
Len aby boli pripravené
správy ciest
a ortopédovia!
Posledný lístok zo stromu
našiel adresáta...
Kde zasa mám tie okuliare?