Jdi na obsah Jdi na menu
 


Dobré ráno svetu
pod slnkom
(tieň je jeho verným
doplnkom)!
Či už práve svieti
a či nie,
lúče rozložia si
náčinie,
slnko pestrým rúchom
odeje
nocou utlmené
nádeje
(posiela nám svetlo
zo seba
aj cez hviezdne dierky
do neba).
Slnko exceluje
v kaluži
ako v kvapke rosy
na ruži –
slnko nie je možné
ponížiť.
Šťastím človeka je -
pod ním žiť.


Križovatkami ciest
nebolo ľahké niesť
na krehkom srdci kameň,
čo roziskroval plameň,
keď jej zrak skúšal tápať.
Slnko vie, kde je západ
a kde má východisko.
Pre ňu vždy nie je blízko –
no kým jej srdce bije –
vyžije z ilúzie.


Ríša bleskov,
aj hviezd –
tie isté nebesá.
Ruka je dlaň,
aj päsť.
Uprostred chveje sa
mimóza – dôvera.
Bude žiť?
Zomiera?


Jedna časť bytia
pevne ukotvená,
kým druhá voľne
lieta v povetrí
(duša od jej tela
k slnku odletela).
Ak sa ťa dotkne
pierkom svojho krídla,
po úraze jej
ranu ošetri.


Stratené veci,
čo nikdy nemala,
našla, keď driemala
pri chladnej peci.
Keď sa jej sníva
o teplom výslní,
sen sa jej vyplní –
vzbudí sa živá!


Vždy bola na telo
úzkostlivá
sukňami pod kolená,
netušiac,
že jej viac
ubližuje duša,
naivne otvorená.


To hrozno básne? -
„...dosiahla by naň hravo,
ale je kyslé...“
Báseň je vulkán! -
nedá sa vydolovať
v hlušine mysle.


Čo si jej požičal,
ako prišla na svet –
jedného dňa isto
všetko vráti naspäť.
Nad poklady sveta
(odpusť jej to, Bože!)
verše vyplakané
vrátiť sotva môže.


Vietor zametá
posledné zvyšky zimy
(lež jej problémy
nebudú medzi nimi).
Apríl je o zmätku,
aj o slniečku
v kalúžkach po daždi.
Nočný mráz podráždi
stromy od kvetu k plodu,
sneh, čo má v náplni vodu –
už bez vážnejšej šance.
Apríl ovláda
všetky jarné tance -
a jej sa tancovať nechce
(apríl ju za bytie tresce).


Už-už by sa
možno boli stretli –
náhoda
ten dôvod nevysvetlí,
že si oba
schválne cestu splietli.
Ona zavčas
jeho očiam uhla,
on ju stratil
zo zorného uhla.
Mesačný dvor
zamkli dookrúhla.


V noci si
svetlo váži
zlatým mincierom
Luny
a ticha
nečujné struny
vníma hĺbkou
svojho spánku.
Vo sne nájde
zlatú slamku,
čo nádej potopenú
ako belostnú penu
vynesie
na hladinu rána.
Ráno je
obviazaná rana.


Ako v tej rozprávke
o nebobeláske,
chce sa poďakovať
belasým čakankám.
Vtáky ohniváky
nevedia kadiaľ, kam,
keď sa južné kraje
sťahujú na sever.
Ak prvá odišla,
poslednej láske ver,
bárs ju iba nosíš
vo svojej predstave.
Láska nepoznaná
je ťažké bezprávie.


Čo všetko vo sne
dá sa zniesť!
Kľačiaca
na bodľačí hviezd,
so slanou slzou v oku,
ako zo sladotoku
bude piť z kaluže,
pokladať za ruže
plody horkého blenu,
na dušu ubolenú
prikladať obklady oblakov,
čičíkať nádejou storakou
krkavčie krákanie času
a ako z hodokvasu
zo dňa sa vracať do noci.
Snivec, čo mu niet pomoci.


Minútu ticha
treba stáť
za slnkom, ktoré
zapadlo –
no nenariekať
pre skon dňa.
Veď každá noc je
prechodná.
Zavčasu ráno
pastier stád
do studne spustí
vahadlo
a vedrom
zo samého dna
vyloví svetu
svetlo dňa.


Keď už so silami
bola na okraji,
odrazu na svete
bolo ako v raji!
Univerzum pre ňu
našlo prostredníka,
ktorý rozsvecuje
lampku, čo v nej bliká,
aj keď jej plamienok
badateľne hasne.
Vietor po zákutiach
roznesie jej básne...
Tak ako každý z nás -
bola a nebude.
Nechcela zablúdiť
v zmyslovom prelude.
Na cestách - necestách,
tmou, ktorú postretla,
mýliť sa nedala.
Aby sa nebála
života, spievala...
Závislý od svetla,
slnkom bol tvorený
jej duše kolorit.
Možno ju odvrhnúť –
ale nie pokoriť!




 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Ako Vás vidím ja.

(Lubica Klimova, 14. 9. 2011 19:27)

"Aby sa nebála
života, spievala...
Závislý od svetla,
slnkom bol tvorený
jej duše kolorit."
Taká je - moja drahá pani Katarína...Aká som rada, ze Vás mám!

Poďakovanie

(Helena Čajková, 16. 12. 2009 20:10)

Náhodou som hľadala vianočný vinš. Učím na ZUŠ litrárno-dramatický odbor, a otvorila sa mi Vaša stránka, Veľmi sa teším a čítam si Vašu poéziu, prajem ešte veľa síl a pekné Vianoce.

SVET SVETLA (výber)

(Mária Adamcová, 21. 1. 2009 12:19)

NÁDHERNÉ!!!

Pekne

(Mario, 14. 1. 2009 1:40)

Velmi sa mi to paci.
Vas Mário