Jdi na obsah Jdi na menu
 


ZIMNÁ TÉMA

Do rána mrazom ohnedla
posledná chryzantéma.
Jak Snehulienka, príroda
leží tu tichá, nemá.
V záhradke chudák trpaslík
teplého bydla nemá.
Komu skôr bežať na pomoc –
aj sýkorka sa zle má.
Kým do závejov z páperia
víchrica vytiahne ma,
ponúka sa mi na papier
belostná zimná téma.


JARNÉMU RÁNU

Oslov ma, jarné ráno,
lastovičím zvučným slovom,
čistým jak jasné farby
na obraze Van Goghovom.
Z priezračných kvapiek dúhy
daj sa mojim očiam napiť –
pre každý východ slnka
nočnou tmou ich nechám trápiť,
aby som smela vidieť
nový triumf tvojho zrodu
a denne v ústrety ísť
tvojmu ohnivému bodu.
V zrkadle mojej duše
spektrum svojich lúčov odraz –
namaľuj zlatým štetcom
veľkolepý živý obraz.
Vítam ťa, jarné ráno –
v šťastnej chvíli som ťa stretla.
Aké sú samozrejmé
tiene z vôle tvojho svetla!
                               

LETNÉ ÚLETY

Čo by som chcela? –
neveľa:
aby už bola
nedeľa
a kúsok miesta
v prírode.
Uvelebiť sa
pri vode,
hovieť si
v mäkučkom lone
rumančekovej vône,
a tak poležiačky
oddať  sa letu,
s rozkošou vnímať,
ako mi pletú
ihlice lúčov
hnedú pleť –
a kvetné slová
vence viet.


ZA LETOM

V ohni prvých mrazov
zasa horí tráva,
záhrady a lesy
kvitnú doryšava,
pod nohami lístie
zachrípnuto šuští,
belasé jesienky
odkvitajú v pľušti –
už aj oblaky sa
rozplakali pre to,
na cintorín hrdze
vyhodené leto.


V SIENI JESENE

Opŕchli strapaté astry
do posledného lupienka,
padá, padá  zlatolístok –
vstupenka
do siene jesene.
Polia
ako prázdne dlane
bolia,
letia šarkany mrakov
na motúzkoch dažďa.
Ešte sa ti lastovička zazdá,
ešte ťa vôňa oráčin omámi,
no nebo je sivé,
aj keď sa dívaš
modrými očami.
Pinka v hniezde srdca
umĺka,
iba v hviezdnom jadre
jablka
už tušíš novú jar.


STROMY  II.

Kde je vaša
októbrová pýcha?
Šarkan vietor
postŕhal ju z vás,
pod nechty vám
zašiel prvý mráz,
len koreňmi
život vo vás dýcha.
Kde tú krásu
poskrývanú máte?
Odpoviete
tichom, s pokorou:
„V depozite
miazgy, pod kôrou.
Uvidíš nás
na jar v kvetnom šate.“


NEBOBELÁSKY

Tajnosnubne klíči
kvet nebobelásky –
neopätovanej
platonickej lásky.
Jeho živnou pôdou
je bujná predstava.
Okom odhalený
chradne, rásť prestáva,
na prudkom výslní
do seba schúli sa –
čo nesmie na scénu,
zacloní kulisa.
Pod kameňom srdca
v chránenom území
ešte aj za hrobom
rozváňať bude mi...
Vpletám vás do venca,
platonické lásky,
zásadou zakliate
na nebobelásky.


SVÄTOJÁNSKA NOC

Eunuch mesiac
svoj hviezdny hárem
nadarmo stráži –
po zemskej tiaži,
pod rúškom noci
svoj vlastný oheň
preskočia hviezdy
skôr, než sa zbrieždi,
a premenené
na svätojánky
dotknú sa zeme:
pre vzácne semä,
v bláznivom tanci,
čarovným dychom
opelia klásky
bylinky lásky.    


CUDZO VO SVOJOM

Každý deň bol príbeh,
čo mával svojich svedkov.
Noc ho prikrývala
hviezdnou plachietkou riedkou,
budili ho rána
k plneniu povinností,
v tvŕdzi nesúc nádej
jak ražné zrnko v ôstí,
s úctou dorábaný
chlieb na políčku úzkom.
Ak bol – sviatosťou bol
na stole pod obrúskom.
Kolo, kolo mlynské
krútili v domoch deti
v časoch uplynulých.
Za letom leto letí...
Dnes aj božie mlyny
prestali stačiť s dychom,
pravda zneistela                          
v hlbokom slove tichom.
Aj ľudová pieseň
už ledva zašvitorí
ako vtáča v hniezde
pod strechou, ktorá horí.